Liturgický kalendár

Duchovné slovo

Modlitba má vychádzať z pokorného srdca

Reč a prosba tých, čo sa modlia, má byť poznačená poriadkom, pokojom a úctou. Máme myslieť na to, že stojíme pred Božou tvárou. A Božím očiam sa treba páčiť aj postojom tela a tónom hlasu. Lebo ako je bezočivý človek hlučný a kričí, tak zasa slušnému človeku pristane, keď sa modlí skromne. Ostatne Pán nám ako učiteľ prikázal, aby sme sa modlili v skrytosti, v ústraní na odľahlých miestach, vo svojich izbách (porov. Mt 6,6), čo sa najlepšie zhoduje s vierou, aby sme vedeli, že Boh je všadeprítomný, že všetkých počuje a vidí a plnosťou svojej veleby preniká aj do odľahlých a tajných miest, ako je napísané: „Ja som Boh blízky, a nie Boh zďaleka. Vari sa človek tak skryje do úkrytu, že ho ja neuvidím? Či ja nenapĺňam nebo i zem?“ (Jer 23,23-24) A zasa: „Božie oči na každom mieste pozorujú dobrých i zlých.“ (Prís 15,3)

A keď sa schádzame s bratmi a s Božím kňazom slávime svätú obetu, musíme dávať pozor na skromnosť a poriadok, aby sme svoje modlitby nechrlili bez ladu a skladu, neusporiadanými slovami, a prosbu, ktorú máme skromne odporúčať Bohu, nevnucovali hlučnou mnohovravnosťou (porov. Mt 6,7). Veď Boh nepočúva hlas, ale srdce, ani netreba upozorňovať hlasným krikom toho, ktorý vidí myšlienky, ako to potvrdzuje Pán, keď hovorí: „Prečo myslíte zlé vo svojich srdciach?“ (Mt 9,4) A na inom mieste: „A všetky cirkvi spoznajú, že ja skúmam vnútro i srdce.“ (Zjv 2,23)

Anna sa toho v Prvej knihe kráľov drží a tým je predobrazom Cirkvi. Ona neprednášala Bohu hlučne svoje prosby, ale potichu a skromne v skrýši svojho vnútra. Hovorila v skrytej modlitbe, ale s očividnou vierou, hovorila nie hlasom, ale srdcom, lebo vedela, že Pán takto počúva, a úspešne dosiahla, o čo prosila, lebo úprimne prosila. Sväté písmo to jasne ukazuje: „Hovorila si iba v srdci; pery sa jej síce pohybovali, ale hlas počuť nebolo, a Pán ju vyslyšal.“ (1Sam 1,13.19) Aj v žalmoch čítame: „Uvažujte vo svojom srdci, rozjímajte na svojich lôžkach.“ (Ž 4,5 [Vg.]) Aj cez Jeremiáša Duch Svätý dokladá a učí to isté: „Tebe, Pane, sa treba klaňať v duchu.“ (porov. Bar 6,5 [Vg.])

Milovaní bratia, ten, kto sa klania, nesmie prehliadnuť, ako sa modlil v chráme mýtnik s farizejom (porov. Lk 18,10-14). Nedvíhal bezočivo oči k nebu, ani spupne nevystieral ruky, ale bil sa do pŕs a priznával hriechy ukryté vo vnútri, a tak prosil Božie milosrdenstvo o pomoc. A hoci farizej bol spokojný sám so sebou, posvätenie si väčšmi zaslúžil ten, ktorý takto prosil, ktorý nevložil nádej na spásu do svojej sebavedomej nevinnosti, lebo nik nie je nevinný, ale v pokornej modlitbe vyznával svoje hriechy. A ten, čo pokorným odpúšťa, vyslyšal jeho modlitbu.

 

Z traktátu svätého biskupa a mučeníka Cypriána O modlitbe Pána

(Nn. 4-6: CSEL 3, 268-270)

(Zdroj: breviár)

Bože vypočuj moju modlitbu